Na anjelika si spomenul

Pre ženu, ktorá už dovidí na vlastnú šesťdesiatku, je naväčším problémom „žehlenie“ vrások. Ach, tie ženské vrásky!
I ja som sa maznala s mojimi vráskami v kúpeľni luxusného vysokotatranského hotela, kde som sa rozhodla spolu s mojou neterkou Valikou prežiť vianočný týždeň. Nostalgicky som spomínala na časy, keď mi stačila hodina, aby som bola tip-top. Dnes na to potrebujem celého pol dňa, a to som si hotelovú kaderníčku objednala telefonicky vopred. Ďalším neľahkým problémom bolo rozhodnúť sa pre jednu večernú róbu. Pre istotu som si ich priviezla plný „lodný“ kufor. Taxikár, čo ma viezol na stanicu, sa žartom vyjadril, že väčší kufor ešte nikdy nevidel. Pre spoločnosť mojej neterky som sa rozhodla z dvoch dôvodov: nie všetky moje priateľky sú finančne nezávislé, niektorým už neslúži zdravie a pre niektoré je cestovanie jednoducho otravou.
Keď som môj návrh o Vianociach v horách predniesla Valike s poznámkou, že všetko platím ja, tak ma od radosti vybozkávala, ako už dávno nik. A keď som súhlasila, že si môže zobrať aj lyže, bola jej radosť skutočne bezhraničná. Moje tajné želanie – nájsť jej bohatého ženícha – aby neskončila ako jej matka a moja sestra v jednej osobe pri sporáku práčke a metle, som jej však neprezradila. Zatiaľ, čo som sa ja fintila v hotelovej kúpeľni, ona sa preháňala na lyžiach po Lomnickom sedle, ako kedysi ja. No priznám sa, že na Fracúzsku muldu som si ja nikdy netrúfla, no ona ju s akýmsi študentom jazdí. Keďže moja neterka je nielen múdra, ale aj pekná, hneď pri našom príchode sa zoznámila s akýmsi džínsovým študentom, s ktorým sa každý deň lyžuje. Predpokladám, že len lyžuje. Vtom sa otvorili dvere a neprišla, ale priletela, Valika.
„Predstav si tetinko (tak pekne ma nazýva od svojho detstva), dnes sme urobili desať jázd na Francúzskej mulde. Martin je fantastický chalan, s ním by som zjazdila i strechu nášho hotela. Zároveň ti oznamujem, že som sa do neho zaľúbila a ak súhlasíš, bude nám robiť spoločnosť na dnešnej štedrovečernej hostine. “
„Milá neterka, so študentom sa môžeš lyžovať, zabávať sa, no ako perspektívny partner je pre tvoju budúcnosť nevhodný. “
„Najmilšia tetinko, Martin nie je žiaden džínsový študent, ako ho ty nazývaš, ale učiteľ na technickej univerzite a teraz sa pripravuje na docentúru. “
„Hádam si sa neurazila, vieš predsa, že v mojom slangu je každý, kto nosí džínsy, študent. “ „Tetinko, viem, že máš za sebou dve viac-menej úspešné manželstvá, najmä čo sa týka financií, no bola si ty niekedy skutočne zaľúbená? Nie som sama, čo si o tebe myslí, že peniaze boli u teba vždy na prvom mieste. “
„Každý človek nosí v hĺbke srdca nejaké tajomstvo. A keď si sa ma tak priamo spýtala, tak budeš jediná, ktorej poodhalím to svoje. Bola som práve taká mladá, ako si teraz ty a za úspešné ukončenie univerzitného štúdia mi rodičia zaplatili a vybavili týždňový pobyt na Jadrane, v bývalej Juhoslávii. Veď vieš, že cestovanie za minulého režimu bolo veľmi problematické. Zoznámila som sa tam s Lukášom, prežila som s ním najkrajší týždeň v mojom živote a v hĺbke srdca ho ľúbim ešte i dnes. “ Pri týchto slovách sa mi skotúľala po líci veľká slza. Rýchlo som si ju utrela, no Valikinej pozornosti i tak neušla: „Určite ľúbil aj on teba, tak nechápem, prečo ste sa rozišli? “ „Nazvala by som to krutou daňou, ktorú som zaplatila totalitnému režimu. Lukáš bol synom slovenských rodičov žijúcich vo Švajčiarsku. A udržiavanie akýchkoľvek kontaktov s osobou žijúcou na druhej strane železnej opony bolo za minulého režimu veľmi nebezpečné. Určite by to ohrozilo moju kariéru a postihnutí by boli aj moji rodičia. Tieto skutočnosti dnešní mladí ľudia nikdy nepochopia. “
I keď sme po týždni naplnenom bezhraničnou láskou šli každý svojou cestou, ja som bola nútená už po niekoľkých týždňoch zaplatiť ďalšiu, nemenej krutú daň. Tá bola príčinou rozpadu môjho prvého, vcelku harmonického manželstva. Môj vtedajší partner si nevedel predstaviť manželstvo bez detí, ktoré som mu ja nebola schopná porodiť.
„Tak čo, ako vyzerám? Nebudeš sa za mňa hanbiť pred tým tvojím “študentom“?
„Tetinko, vyzeráš naozaj skvele, vidieť, že si na sebe tvrdo pracovala. “
Neterka to mala oveľa ľahšie. Bola mladá, pekná, vlastnila jediné dlhé šaty, ktoré mala len nedávno prvýkrát oblečené na promóciách. Ešte perlový náhrdelník, prstene, posledný pohľad do zrkadla a môžeme ísť.
Vianočná výzdoba veľkého salónu zodpovedala prinajmenšom štyrom hviezdičkám, jedlička ako z rozprávky, stoly sa prehýbali pod vyberanými jedlami a sviatočnú atmosféru dotvárala krojovaná cimbalová muzika. Túto nádheru som však vnímala iba ja. Valika bola myšlienkami niekde inde. „A kde máš toho tvojho princa? “ Prerušila som trápne ticho pri našom stole. „To by som i ja rada vedela. Dohodli sme sa, že bude čakať pri barovom pulte, no ako sledujem, ešte stále sa tam neobjavil. “ „No nestrácaj nádej. Hádam príde a ak nie, v tejto sále je určite viacero gavalierov, ktorí ho s radosťou nahradia. “ Na túto moju poznámku neterka nereagovala, no jej smutný pohľad mi prezradil, že je to vážnejšie, ako si myslím. “
Trápnu situáciu vyriešilo, aspoň dočasne, vystúpenie folklórneho súboru. Nasledovala voľná zábava a kapelník pozval milé dámy a vážených pánov na tanečný parket. V tom sa, akoby v divadelnej réžii vo dverách zjavil Martin, v sprievode staršieho, silne prešediveného pána. Neterka bez slova vyskočila a ponáhľala sa im v ústrety. O chvíľu boli všetci traja pri stole a Martin, skôr ako staršieho pána predstavil, nám začal vysvetľovať príčinu niekoľkohodinového meškania. Príčina bola celkom prozaická. Jeho otec sa rozhodol, že nebude vianocovať sám a požiadal syna, aby mu vybavil ubytovanie a prišiel po neho na popradské letisko. Všetko by sa stihlo v časovom limite, nebyť tatranskej metelice, na ktorú boli jeho šoférske skúsenosti i zimné pneumatiky krátke.
Konečne došlo aj na predstavovanie sa. Martinov otec povedal zreteľne priezvisko a obom nám pobozkal ruku. Počujúc jeho priezvisko, som sa ho spýtala na meno. Keď povedal Lukáš, pochopila som, že zázraky sa nekonali iba pred dvetisíc rokmi za života Krista. A na anjelíka (tak ma volal) spred štyridsiatich rokov si ešte pamätáš? Nasledovalo prudké objatie, ktoré samozrejme naši mladí nemohli pochopiť.
A čo bolo ďalej? Už o pár dní oslávime prvé výročie nášho vzájomného znovunájdenia sa. Na rovnakom mieste, len za spoločným stolom budú sedieť dva šťastné manželské páry.
Moderná žena december 2007